Architektúra mikroprocesora
Pri architektúre mikroprocesorov po 486 bolo sekvenčné spracovanie inštrukcií, kedy sa inštrukcie spracovávajú jedna po druhej.
Superskalárnu architektúru možno dosiahnuť buď dvojením niektorých funkčných celkov (Pentium) alebo sofistikovaným návrhom CPU, vďaka ktorému môžu jednotlivé celky pracovať nezávisle na sebe. Ani superskalárny mikroprocesor nemôže vždy spracovávať inštrukcie paralelne, pokiaľ napríklad v programe nasledujú dve inštrukcie, z nich prvá pripravuje údaje pre druhú, čiže sekvenčne.
Ďalším zrýchľujúcim prvkom PCU je pipeling, u technológie Intel hyperpipelined Technology. Doba spracovania inštrukcií je tak krátka. Preto je najväčším problémom stav, kedy procesor nemá čo vykonať žiadny príkaz, pretože čaká na vybavenie dát. Hypperpipeling tzv. reťazenie – pracuje tak, že jedna inštrukcia je posielaná z operačnej pamäte druhá dekódovaná atď.
Hypper-Threading umožňuje CPU, aby v počítači boli procesory dva – jeden fyzicky procesor sa chová ako dva logické. Časti procesoru nie sú v priebehu vykonávania výpočtu / behu programu využité stopercentne. Pri prevádzaní jedného výpočtového vlákna (thread) sa vyskytujú okamihy, kedy určité časti jadra procesoru sú pomalé.
Veľmi dôležitá je priepustnosť systémovej zbernice FSB (Front side bus) – prostredníctvom nej komunikuje CPU s okolím.